TERAPIA V HERNIČKE

„Vitaj v herničke,“ poviem Jurkovi, ktorý nesmelo vstúpi do miestnosti plnej hračiek.

Stojí v strede miestnosti, obzerá sa okolo seba a nič nehovorí.

„Všetky hračky sú tu pre teba. Môžeš sa s nimi hrať akýmkoľvek spôsobom.“

Jurko prvýkrát vstupuje neisto, zato Kristínka sa vždy rozbehne ako víchor a nevie, čo skôr. Jurko je predškolák a Kristínka chodí do prvej triedy základnej školy, no už v tomto veku sú na prvý pohľad evidentné rozdiely vo vývine ich osobnosti.

Každý je iný

Iná genetická výbava, iný štýl výchovy, iné životné skúsenosti robia človeka jedinečným a originálnym. Hoci tých skúseností v Kristínkinom a Jurkovom doterajšom živote nie je toľko ako u dospelého človeka, ovplyvňujú ich oveľa viac, akoby sa zdalo. Ako špongia nasávajú všetko, čo sa okolo nich deje, ako zareagujú alebo nezareagujú dospelí v ich okolí.

„Keď prídem k priateľom na návštevu, Jurkovi trvá dve hodiny, kým sa osmelí. A čím viac na neho nalieham, tým viac sa na mňa prilepí. “ Jurkova mamička by si priala, aby sa jej dieťa toľko neostýchalo.

Kristínkini rodičia sú zasa zúfalí z temperamentnej dcéry.

„Minule urobila v obchode taký cirkus, že sme ju doma za trest poslali do izby, nech porozmýšľa nad svojím správaním,“ opisuje situáciu jej mamička.

Na základe prvých skúseností si vytvárame akési vnútorné modely vo vzťahu k svetu, k iným ako aj k sebe. Je oveľa praktickejšie riadiť sa podľa vzorca, ktorý funguje, ale ak v ranom období dieťa zažíva inú ako bežnú skúsenosť, môže byť tento vzorec chybný. Platí to najmä pre deti s narušenou vzťahovou väzbou vplyvom zanedbania, zneužívania a týrania.

To však nie je Jurkov a ani Kristínkin prípad. Napriek tomu sa môžu cítiť v istej chvíli neprijatí, nepochopení či nerešpektovaní. Nič z toho si však malé deti nedokážu naplno uvedomiť, a preto sa môže stať, že Jurka začne jedného dňa bolieť bruško a Kristínka začne čím ďalej tým viac na seba upozorňovať nevhodným správaním.

Čo sa deje za dverami?

Sedím na stoličke v herničke zameraná na dieťa všetkými zmyslami. Termín “na dieťa zameraná hrová terapia” vznikol v Severnej Amerike. Termín „nedirektívna terapia hrou“ sa používa v Európe, ale ide stále o tú istú terapiu.

Na pravidelnom štyridsaťpäť minút trvajúcom stretnutí raz do týždňa sa snažím v dieťati zanechať odkaz : Som tu. Počujem ťa. Rozumiem ti. Záleží mi na tebe.

Jurko stojí v strede miestnosti a obzerá sa okolo seba. „Vidím, že je to pre teba veľmi ťažké. Možno by si sa už rád pohral, ale ešte si nie si istý.“

Vytvoriť bezpečné prostredie je jedna z najdôležitejších úloh v terapeutickom procese. Dieťa sa dokáže spontánne prejaviť len vtedy, keď nadobudne dôveru a to chce svoj čas. Jedno stretnutie nestačí. Na to, aby prišlo k želateľným zmenám sa odporúča minimálne dvanásť stretnutí pri menej závažných problémoch.

Kristínka si ma skúša od prvého okamihu. Robí hluk a rozhadzuje hračky po celej miestnosti.

„Vidím, že si sa rozhodla porozhadzovať hračky, a teraz pozeráš na mňa, čo ti na to poviem.“ Keď zistí, že som ju prekukla, prestane. Ešte nevie, čo môže odo mňa očakávať, a tak zisťuje, čo všetko si môže dovoliť. Potrebuje hranice, tak veľmi ich potrebuje, že si ich sama pýta, aby sa paradoxne cítila bezpečne a isto. Tento raz schmatne pastelky a začne ich lámať.

„Teraz si sa rozhodla, že polámeš pastelky, ale pastelky nie sú na lámanie, sú na kreslenie. Môžeš si s nimi kresliť na papier.“ Ukážem na papier na stole a čakám, ako Kristínka zareaguje.

V herničke nikto na dieťa nekričí, nekritizuje ho, nevyvoláva pocit hanby. Dieťa ovláda situáciu a ovláda aj seba. Hranice zadávam dieťaťu len v prípade, že ohrozuje seba či mňa, nedodržiava časový limit alebo zámerne ničí hračky a zariadenie.

Od tej chvíle si ma Kristínka prestala skúšať a svoj zostávajúci čas využila ešte na kreslenie.

Jurko naopak potrebuje povzbudiť. Zatiaľ neviem, čo si myslí, čo prežíva, čo potrebuje a zrejme mi to ani nebude vedieť povedať slovami. To však ani nemusí, pretože v terapii hrou, deti rozprávajú prostredníctvom hračiek a cez symbolickú hru vyjadrujú svoje myšlienky, potreby, trápenia a túžby.

Ako z toho môže dieťa profitovať?

Deti si niektoré situácie, ktoré nevedia rozumom pochopiť, prehrávajú prostredníctvom hry. Snažia sa im porozumieť alebo si ich potrebujú znova odžiť a spracovať. Napríklad Jurko môže byť vo svojej podstate úzkostnejší, ale po rozchode rodičov sa jeho úzkostná črta omnoho viac posilnila, pretože práve zistil, že jeho najbližší ľudia ho môžu hocikedy opustiť. Prirodzenou Jurkovou reakciou je, že sa ešte väčšmi „prilepí“ na mamu.

Deti však prinášajú aj témy z bežného života, najčastejšie zo školy, z rodiny a na symbolickej úrovni si môžu dovoliť to, čo by si v skutočnosti nemohli dovoliť. Napríklad, keď Kristínka postavičkám v domčeku prezentujúcich rodičov nadáva, akí sú hlúpi. Je oveľa lepšie, ak nahromadený hnev nepotláča, ale príde k jeho uvoľneniu v hre.

Niektoré deti potrebujú povzbudiť, iné sa potrebujú naučiť sebaregulácii. A zatiaľ čo jednému sebavedomie chýba, druhý sa učí vyrovnávať so svojimi slabšími stránkami. Veru, každé dieťa potrebuje niečo iné a  len v bezpečnom, prijímajúcom a akceptujúcom prostredí nachádza vlastné vnútorné zdroje vedúce ku zmene.

Je pre mňa cťou ho na tejto ceste sprevádzať.

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *