Dokonalý rodič neexistuje

 

Sú veci, ktoré ako rodičia nevieme zmeniť či ovplyvniť, aj keby sme sa na kúsky rozkrájali. Napríklad, keď vaše štvorročné dieťa neobsedí ani minútu a najradšej by vám aj na hlavu vyskočilo a to všetko “len” pre krátku hypoxiu mozgu počas pôrodu. Teraz pri ňom nedokážete ani polievku dovariť bez toho, aby nevykypela z hrnca. Alebo vaše dieťa pre úzkostnú črtu osobnosti (zdedenú možno po vašej matke) často veľmi citlivo reaguje na  rôzne zmeny v živote. Nech robíte čokoľvek, ani za svet ho nedokážete naučiť, že ľudí na ulici by malo nahlas pozdraviť, nie len hanblivo zvesiť hlavu.

Áno, deti sú také aj onaké a nie vždy všetko s nimi funguje tak, ako by sme si predstavovali. Hyperaktívne dieťa však napriek tomu nemusí nutne skončiť na liekoch s diagnostikovanou poruchou správania a ustráchané zostať mame na krku do tridsiatky.

 

 

Pozor na “slovíčka”

 Našim deťom dennodenne nastavujeme zrkadlo na základe toho, čo im doma prízvukujeme. Vytvoria si tak obraz o sebe samom, o svojich schopnostiach, formuje sa ich sebavedomie. Práve preto treba dbať na to, čo deťom hovoríme. Zamyslieť sa nad tým, aký odkaz chceme odovzdať.

Veď ak dieťa neustále počúva: “Si taký zlý”, tak sa takým s najväčšou pravdepodobnosťou aj stane. Namiesto hodnotenia sa teda radšej zamerajme na konkrétnu situáciu a použime napríklad spojenie: „To, čo si urobil, nie je správne.“ Naše slová zanechávajú v deťoch dôležité odkazy a posolstvá, ktoré ovplyvňujú ich ďalší osobnostný vývin.

 

Rodičmi sa nerodíme

Na druhej strane, rodičovstvu nás nikto neučil a sami sme si nie vždy istí, či reagujeme správne. Často prídeme domov z práce unavení, možno s vidinou teplej večere, horúceho kúpeľa a dobrej knihy, no ešte nestihneme ani odomknúť dvere a už sa na nás valia zo všetkých strán požiadavky rôzneho druhu. „Mami, potrebujem pomôcť s matikou.“„Mami, som hladný.“„Mami, kúpila si mi pravítko, ktoré potrebujem zajtra do školy?“ Sen o horúcom kúpeli sa razom rozplynie, a tak dobre potláčaný sklon k cholerickým výstupom nedá na seba dlho čakať.

Veď predsa každému z nás by praskli nervy, ak by už šesťkrát opakoval tú istú požiadavku smerujúcu k dieťaťu a ono sa očividne riadi povestným  – ako by hrach na stenu hádzal. Napokon sa s prekvapením pristihneme pri tom, ako na neho kričíme v záchvate paniky z obáv, čo z neho vyrastie.

„Veď som ti už šesťkrát hovorila, aby si si umyl zuby.“

Alebo k tomu pridáme aj vyhrážanie: „Ak sa v momente neprezlečieš do pyžama, zabudni na rozprávku.“

Alebo dieťa nedostane ani prvé upozornenie a rovno nasleduje trest: „Tak za toto neuvidíš tablet nasledujúce tri dni.“

Reagujeme spontánne, často pod vplyvom emócií a toho, ako sme sami boli vychovaní. V lepšom prípade si spytujeme svedomie, lebo sme sa kedysi zaprisahávali, že na svoje deti nebudeme nikdy ziapať tak, ako na nás naši rodičia.

 

Človek nie je dokonalý, a preto ani dokonalý rodič neexistuje. No uvedomelý rodič, taký, ktorý by chcel meniť veci k lepšiemu a začať práve od seba, je tým najlepším. Môže mať aj chyby a dopúšťať sa omylov aj pri výchove vlastných detí, ale ako povedal najznámejší hrový terapeut G. Landreth: „Nie je dôležité to, čo ste urobili, ale to, čo ste urobili potom.“