Čo je školská pripravenosť a prečo jej treba venovať toľko pozornosti?

Vstup do školy je  významným vývinovým medzníkom. Medzníky sú obdobia v psychickom vývine dieťaťa, kedy v  krátkom časovom období sa nahromadí toľko zmien, v dôsledku ktorých dochádza ku skoku vo vývine, kvalitatívnej zmene v niektorej oblasti psychiky.

V predškolskom období sa doslova mení celý človiečik po fyzickej stránke, psychickej, sociálnej aj emocionálnej. Centrálna nervová sústava dozrieva a dieťa by malo mať dostatočne rozvinuté schopnosti k nácviku školských zručností. Vtedy hovoríme o školskej zrelosti. Do určitej miery tento proces ovplyvňujú aj genetické predpoklady.

Školská pripravenosť je už širší pojem a je otázkou aj vplyvu výchovy, podnetnosti prostredia, vlastného záujmu a snahy učiť sa.

Neúspešný vstup dieťaťa do školy môže ohroziť jeho ďalší osobnostný vývin, sociálny status v kolektíve aj vzťahy v rodine. Chýbajúci zážitok úspechu, ktorý je významným motivačným prvkom, môže vystriedať odpor k učeniu a môžu sa prejaviť psychosomatické problémy.

Kto posudzuje školskú pripravenosť ?

Fyzickú úroveň posudzuje lekár (stavba tela, výška, váha)
Psychickú a rozumovú úroveň posudzuje psychológ (napr. pozornosť, vnímanie, pamäť, predmatematické schopnosti, grafomotorika atď.)
Sociálnu a emocionálnu úroveň môže zhodnotiť psychológ za spolupráce s rodičmi a učiteľmi v materskej škole.

Kedy treba zbystriť pozornosť?

  1. Ak dieťa neprejavuje záujem o školu. Vývinovo nezrelé dieťa ešte neprejavuje dostatočný záujem o školské povinnosti, je príliš hravé a túži zostať ešte v materskej škole. Rozhodovanie o odklade školskej dochádzky je vtedy pre rodičov jednoduchšie.
  2. Ak má dieťa nedostatočne rozvinuté niektoré čiastkové funkcie (napr. sluchové vnímanie, reč, pozornosť a i.). U dieťaťa, ktoré sa teší do školy a má nerovnomerný vývin kognitívnych schopností, je vhodné stimulovať oslabenia v predškolskom veku.
  3. Ak je dieťa emočne nestále a nesamostatné. Niekedy sa stáva, že rozumový vývin je v predstihu pred emočným. Deti niektoré situácie nevedia prijať, spracovať a reagovať na ne adekvátne veku a pre pobyt v základnej škole ešte nie sú vyspelé.
  4.  Vysoká a dlhotrvajúca emočná záťaž môže byť tiež dôvodom pre odklad školskej dochádzky (rozvod, úmrtie apod.)

 

TERAPIA V HERNIČKE

„Vitaj v herničke,“ poviem Jurkovi, ktorý nesmelo vstúpi do miestnosti plnej hračiek.

Stojí v strede miestnosti, obzerá sa okolo seba a nič nehovorí.

„Všetky hračky sú tu pre teba. Môžeš sa s nimi hrať akýmkoľvek spôsobom.“

Jurko prvýkrát vstupuje neisto, zato Kristínka sa vždy rozbehne ako víchor a nevie, čo skôr. Jurko je predškolák a Kristínka chodí do prvej triedy základnej školy, no už v tomto veku sú na prvý pohľad evidentné rozdiely vo vývine ich osobnosti.

Každý je iný

Iná genetická výbava, iný štýl výchovy, iné životné skúsenosti robia človeka jedinečným a originálnym. Hoci tých skúseností v Kristínkinom a Jurkovom doterajšom živote nie je toľko ako u dospelého človeka, ovplyvňujú ich oveľa viac, akoby sa zdalo. Ako špongia nasávajú všetko, čo sa okolo nich deje, ako zareagujú alebo nezareagujú dospelí v ich okolí.

„Keď prídem k priateľom na návštevu, Jurkovi trvá dve hodiny, kým sa osmelí. A čím viac na neho nalieham, tým viac sa na mňa prilepí. “ Jurkova mamička by si priala, aby sa jej dieťa toľko neostýchalo.

Kristínkini rodičia sú zasa zúfalí z temperamentnej dcéry.

„Minule urobila v obchode taký cirkus, že sme ju doma za trest poslali do izby, nech porozmýšľa nad svojím správaním,“ opisuje situáciu jej mamička.

Na základe prvých skúseností si vytvárame akési vnútorné modely vo vzťahu k svetu, k iným ako aj k sebe. Je oveľa praktickejšie riadiť sa podľa vzorca, ktorý funguje, ale ak v ranom období dieťa zažíva inú ako bežnú skúsenosť, môže byť tento vzorec chybný. Platí to najmä pre deti s narušenou vzťahovou väzbou vplyvom zanedbania, zneužívania a týrania.

To však nie je Jurkov a ani Kristínkin prípad. Napriek tomu sa môžu cítiť v istej chvíli neprijatí, nepochopení či nerešpektovaní. Nič z toho si však malé deti nedokážu naplno uvedomiť, a preto sa môže stať, že Jurka začne jedného dňa bolieť bruško a Kristínka začne čím ďalej tým viac na seba upozorňovať nevhodným správaním.

Čo sa deje za dverami?

Sedím na stoličke v herničke zameraná na dieťa všetkými zmyslami. Termín “na dieťa zameraná hrová terapia” vznikol v Severnej Amerike. Termín „nedirektívna terapia hrou“ sa používa v Európe, ale ide stále o tú istú terapiu.

Na pravidelnom štyridsaťpäť minút trvajúcom stretnutí raz do týždňa sa snažím v dieťati zanechať odkaz : Som tu. Počujem ťa. Rozumiem ti. Záleží mi na tebe.

Jurko stojí v strede miestnosti a obzerá sa okolo seba. „Vidím, že je to pre teba veľmi ťažké. Možno by si sa už rád pohral, ale ešte si nie si istý.“

Vytvoriť bezpečné prostredie je jedna z najdôležitejších úloh v terapeutickom procese. Dieťa sa dokáže spontánne prejaviť len vtedy, keď nadobudne dôveru a to chce svoj čas. Jedno stretnutie nestačí. Na to, aby prišlo k želateľným zmenám sa odporúča minimálne dvanásť stretnutí pri menej závažných problémoch.

Kristínka si ma skúša od prvého okamihu. Robí hluk a rozhadzuje hračky po celej miestnosti.

„Vidím, že si sa rozhodla porozhadzovať hračky, a teraz pozeráš na mňa, čo ti na to poviem.“ Keď zistí, že som ju prekukla, prestane. Ešte nevie, čo môže odo mňa očakávať, a tak zisťuje, čo všetko si môže dovoliť. Potrebuje hranice, tak veľmi ich potrebuje, že si ich sama pýta, aby sa paradoxne cítila bezpečne a isto. Tento raz schmatne pastelky a začne ich lámať.

„Teraz si sa rozhodla, že polámeš pastelky, ale pastelky nie sú na lámanie, sú na kreslenie. Môžeš si s nimi kresliť na papier.“ Ukážem na papier na stole a čakám, ako Kristínka zareaguje.

V herničke nikto na dieťa nekričí, nekritizuje ho, nevyvoláva pocit hanby. Dieťa ovláda situáciu a ovláda aj seba. Hranice zadávam dieťaťu len v prípade, že ohrozuje seba či mňa, nedodržiava časový limit alebo zámerne ničí hračky a zariadenie.

Od tej chvíle si ma Kristínka prestala skúšať a svoj zostávajúci čas využila ešte na kreslenie.

Jurko naopak potrebuje povzbudiť. Zatiaľ neviem, čo si myslí, čo prežíva, čo potrebuje a zrejme mi to ani nebude vedieť povedať slovami. To však ani nemusí, pretože v terapii hrou, deti rozprávajú prostredníctvom hračiek a cez symbolickú hru vyjadrujú svoje myšlienky, potreby, trápenia a túžby.

Ako z toho môže dieťa profitovať?

Deti si niektoré situácie, ktoré nevedia rozumom pochopiť, prehrávajú prostredníctvom hry. Snažia sa im porozumieť alebo si ich potrebujú znova odžiť a spracovať. Napríklad Jurko môže byť vo svojej podstate úzkostnejší, ale po rozchode rodičov sa jeho úzkostná črta omnoho viac posilnila, pretože práve zistil, že jeho najbližší ľudia ho môžu hocikedy opustiť. Prirodzenou Jurkovou reakciou je, že sa ešte väčšmi „prilepí“ na mamu.

Deti však prinášajú aj témy z bežného života, najčastejšie zo školy, z rodiny a na symbolickej úrovni si môžu dovoliť to, čo by si v skutočnosti nemohli dovoliť. Napríklad, keď Kristínka postavičkám v domčeku prezentujúcich rodičov nadáva, akí sú hlúpi. Je oveľa lepšie, ak nahromadený hnev nepotláča, ale príde k jeho uvoľneniu v hre.

Niektoré deti potrebujú povzbudiť, iné sa potrebujú naučiť sebaregulácii. A zatiaľ čo jednému sebavedomie chýba, druhý sa učí vyrovnávať so svojimi slabšími stránkami. Veru, každé dieťa potrebuje niečo iné a  len v bezpečnom, prijímajúcom a akceptujúcom prostredí nachádza vlastné vnútorné zdroje vedúce ku zmene.

Je pre mňa cťou ho na tejto ceste sprevádzať.

 

 

 

Keď je dieťa v nemocnici

Začiatok školského roka nie je u detí obľúbeným obdobím. U nás však navyše býva spojený s nejakou komplikáciou. V čase, keď môj syn Matúško prvýkrát zasadol do školskej lavice, som bola práve v nemocnici. Minulý rok nastúpil    do tretieho ročníka o pár dní neskôr, pretože sa ešte zotavoval doma po zrážke s autom a tento školský rok zahájil pre zmenu v nemocnici na infekčnom.

„Mami, kedy po mňa prídeš?” uvidela som zasa svietiť správu na displeji telefónu.

„Matúško, hneď po vizite prídem za tebou,” odpísala som a vedela som, že o program do večerných hodín mám postarané, pretože tak skoro ma domov nepustí.

„Mami, ja to tu nevydržím,“nestihla som ani dočítať a prišla ďalšia správa.

„Mami, ja plačem.“

Veľa rodičov si teraz možno povie, že aj ich dieťa by ťažko zvládalo pobyt v nemocnici. Náš syn ešte nedávno ťažko zvládal aj pobyt u starých rodičov. Toto leto sa konečne odhodlal, že predsa len skúsi u nich prespať, po dvoch nociach však chytil vírus, pre ktorý vracal celú noc. Prvýkrát  živote mu však bolo ľúto, že sa musí ísť domov liečiť. Onedlho sa odhodlal, žesi to zopakuje, no ako na potvoru zasa ochorel hneď na druhý deň. Tentoraz ho však museli hospitalizovať. Po ceste na príjem sme ho dopredu pripravovali na možnosť, že bude v nemocnici sám.V dehydratovanom stave, skrčený od bolesti zrejme nebol schopný uvažovať celkom jasne.Zdalo sa, že s tým nemá problém, veď už zvládol “prespávačku” u babky, pomyslela som si. Ani on, ani my sme netušili, že v nemocnici bude musieť zostať ďalšie štyri dni.

 

 

Pomáhajme deťom zvládať náročné situácie

„Keby som sa tu mohol aspoň niečím zabaviť ako minulý rok na Kramároch. Vtedy chodili po oddelení klauni a bol tam aj playstation. A hlavne si tam bola so mnou.“ Znova ho zaliala kopa sĺz miesto toho, aby sa z mojej návštevy tešil.

Už som dávno oľutovala rozhodnutie ponechať syna v nemocnici samého. Sestričky sa však netvárili nadšene, keď som im oznámila, že chcem zostať  v nemocnici s ním.

„To ste mali povedať na príjme,“ bola ich strohá reakcia.

„Dobre to zvláda. Už je predsa veľký chlapec,” presviedčali ma už na druhý deň.

Po týchto ich slovách som vedela, že sestričky nevedia nič o tom, ako to Matúško zle znáša. Nemal tam nikoho, na koho by sa mohol obrátiť. V aute som mala pre prípad potreby zbalené pyžamo, prezuvky, zubnú kefku a spoločenské hry.Na druhej strane som si nebola istá, či mu svojím ochranárskym správaním viac neuškodím ako pomôžem.

Zostať alebo nezostať s dieťaťom v nemocnici?

U malých detí, ktoré nevedia racionálne vyhodnotiť situáciu a pociťujú veľkú dávku úzkosti a strachu, môžepobyt v nemocnici bez rodiča spôsobiť nielen traumu, ale môže aj spomaliť zotavovanie sa z ochorenia.

Minulý rok, keď s prasknutou lebkou a otrasom mozgu ležal môj syn na JIS-ke, by mi ani nenapadlo nechať ho tam samého. Aj môj muž si tvrdohlavo stál za svojím a v tú noc, keď syna priviezla sanitka do nemocnice, napriek sestričkiným vyhrážkam, že zavolá na neho SBS, pretože nechcel odísť domov,  zostal spať na drevenej lavici umiestnenej na nemocničnej chodbe. Len preto, aby bol pri ňom, keď otvorí oči. Darmo sa dohadoval so sestričkou, ktorá sa nevedela vcítiť do kože rodiča. Hneď ráno som ho vystriedala a ubytovala sa na JIS-ke spolu so synom.

Teraz bola situácia iná. Videla som, že sa snaží bojovať sám so sebou, s nepríjemnými pocitmi z odlúčenia, ale tiež som vedela, že celej situácii rozumie, čo bolo veľmi dôležité.

„Vidím, Matúško, že ti je smutno a že je to pre teba veľmi ťažké. Pobyt v nemocnici nie je príjemný pre nikoho. Ale doma by sme ti nepomohli tak, ako ti pomáhajú tu.”

„Viem, ale je to pre mňa veľmi ťažké,“ opakoval hádam trikrát a ja som bola rada, že dokáže o svojich pocitoch otvorene hovoriť. Pokiaľ si dieťa dokáže uvedomiť svoje emócie, dokáže s nimi aj pracovať.

„Vlastne už ani nechcem plakať, ale nejde mi prestať,” horekoval.

Bolo pre mňa ťažké nepodľahnúť materinským ochranárskym pudom.Vedela som, že moja ľútosť by celú situáciu ešte viac zhoršila. Napriek tomu, že sa ku mne pritisol a ja som ho silno objala, snažila som sa situáciu ustáť.

 

 

„Matúško, ale veď keď sa ti chce plakať, tak môžeš. Nemusíš plač zadržiavať. Veď to nie je hanba.“

Áno, v tej chvíli by som najradšej zbehla do auta po nachystané veci a zostala pri ňom.Kedy mu však potom dám príležitosť naučiť sa zvládať náročné životné situácie?Byť matkou je niekedy naozaj náročné. Nie som si vždy celkom istá, či sú moje rozhodnutia správne.

Náš rozhovor zrazu prerušila sestrička:

„Už ste tu dosť dlho,” utrúsila a pozrela sa  na jeho uslzenú tvár. „Taký veľký chlapec. Veď už máš deväť rokov. Nebudeš predsa plakať.“ Matúško sa zrazu pritisol oveľa silnejšie.

Už som sa nečudovala, že sa hanbí plakať pred sestričkou a radšej sa zavrie      na záchode. Je veľmi ťažké, ak sa človeku nedostane porozumenia, ak vám niekto hovorí, ako sa máte cítiť, ale vy sa cítite úplne inak. Alebo ak vás niekto presviedča, že takto sa ani cítiť nemôžete, lebo už máte deväť rokov. Na to aby sme neplakali, však nikdy nie sme dosť veľkí, len v každom veku plačeme pre niečo iné.

Keď mi syn so slzami v očiach oznámil, že vydrží v nemocnici ďalšiu noc, vedela som, že s ním nemôžem zostať. Nečakanú nepríjemnú skúsenosť  prijal ako výzvu. Viem, že takých výziev ho čaká ešte dosť, má predsa ešte len deväť rokov. 🙂 No čím skôr začne, tým lepšie. Teraz pri ňom stojíme my, rodičia, no neskôr možno prídu oveľa zložitejšie situácie, s ktorými sa bude musieť vysporiadať sám. Pre mňa ako rodiča bola táto skúsenosť takisto výzvou. Aj keď je pravda, že Matúška z nemocnice na moje naliehanie pustili o deň skôr. Zbytočne tam zasa ležať nemusí. Všetko chce svoj čas.

Dokonalý rodič neexistuje

 

Sú veci, ktoré ako rodičia nevieme zmeniť či ovplyvniť, aj keby sme sa na kúsky rozkrájali. Napríklad, keď vaše štvorročné dieťa neobsedí ani minútu a najradšej by vám aj na hlavu vyskočilo a to všetko “len” pre krátku hypoxiu mozgu počas pôrodu. Teraz pri ňom nedokážete ani polievku dovariť bez toho, aby nevykypela z hrnca. Alebo vaše dieťa pre úzkostnú črtu osobnosti (zdedenú možno po vašej matke) často veľmi citlivo reaguje na  rôzne zmeny v živote. Nech robíte čokoľvek, ani za svet ho nedokážete naučiť, že ľudí na ulici by malo nahlas pozdraviť, nie len hanblivo zvesiť hlavu.

Áno, deti sú také aj onaké a nie vždy všetko s nimi funguje tak, ako by sme si predstavovali. Hyperaktívne dieťa však napriek tomu nemusí nutne skončiť na liekoch s diagnostikovanou poruchou správania a ustráchané zostať mame na krku do tridsiatky.

 

 

Pozor na “slovíčka”

 Našim deťom dennodenne nastavujeme zrkadlo na základe toho, čo im doma prízvukujeme. Vytvoria si tak obraz o sebe samom, o svojich schopnostiach, formuje sa ich sebavedomie. Práve preto treba dbať na to, čo deťom hovoríme. Zamyslieť sa nad tým, aký odkaz chceme odovzdať.

Veď ak dieťa neustále počúva: “Si taký zlý”, tak sa takým s najväčšou pravdepodobnosťou aj stane. Namiesto hodnotenia sa teda radšej zamerajme na konkrétnu situáciu a použime napríklad spojenie: „To, čo si urobil, nie je správne.“ Naše slová zanechávajú v deťoch dôležité odkazy a posolstvá, ktoré ovplyvňujú ich ďalší osobnostný vývin.

 

Rodičmi sa nerodíme

Na druhej strane, rodičovstvu nás nikto neučil a sami sme si nie vždy istí, či reagujeme správne. Často prídeme domov z práce unavení, možno s vidinou teplej večere, horúceho kúpeľa a dobrej knihy, no ešte nestihneme ani odomknúť dvere a už sa na nás valia zo všetkých strán požiadavky rôzneho druhu. „Mami, potrebujem pomôcť s matikou.“„Mami, som hladný.“„Mami, kúpila si mi pravítko, ktoré potrebujem zajtra do školy?“ Sen o horúcom kúpeli sa razom rozplynie, a tak dobre potláčaný sklon k cholerickým výstupom nedá na seba dlho čakať.

Veď predsa každému z nás by praskli nervy, ak by už šesťkrát opakoval tú istú požiadavku smerujúcu k dieťaťu a ono sa očividne riadi povestným  – ako by hrach na stenu hádzal. Napokon sa s prekvapením pristihneme pri tom, ako na neho kričíme v záchvate paniky z obáv, čo z neho vyrastie.

„Veď som ti už šesťkrát hovorila, aby si si umyl zuby.“

Alebo k tomu pridáme aj vyhrážanie: „Ak sa v momente neprezlečieš do pyžama, zabudni na rozprávku.“

Alebo dieťa nedostane ani prvé upozornenie a rovno nasleduje trest: „Tak za toto neuvidíš tablet nasledujúce tri dni.“

Reagujeme spontánne, často pod vplyvom emócií a toho, ako sme sami boli vychovaní. V lepšom prípade si spytujeme svedomie, lebo sme sa kedysi zaprisahávali, že na svoje deti nebudeme nikdy ziapať tak, ako na nás naši rodičia.

 

Človek nie je dokonalý, a preto ani dokonalý rodič neexistuje. No uvedomelý rodič, taký, ktorý by chcel meniť veci k lepšiemu a začať práve od seba, je tým najlepším. Môže mať aj chyby a dopúšťať sa omylov aj pri výchove vlastných detí, ale ako povedal najznámejší hrový terapeut G. Landreth: „Nie je dôležité to, čo ste urobili, ale to, čo ste urobili potom.“